Autor: Mgr. Roman Stoszek
Úradní prekladatelia sa väčšinu svojej praxe zaoberajú prekladom právnych dokumentov, akými sú rodné listy, potvrdenia, rozsudky, výpisy z Obchodného registra a sem tam zmluvy. Už zriedkavejšie, ba dalo by sa povedať výnimočne príde iný žáner: medicínska správa s „chutnými“ lekárskymi skratkami (najväčší zážitok je rukou napísaný nález, ktorého čítanie pre našinca skôr pripomína štúdium egyptských hieroglyfov), občas si dá taliansky „Romeo“ preložiť báseň pre svoju slovenskú lásku, samostatnou kapitolou sú technické preklady manuálov k najrôznejším prístrojom (od klietočiek pre vtáčiky, cez prístroje na liečenie všakovakých chorôb až po technickú dokumentáciu najrozličnejších stavieb). Tu je dôležitá skúsenosť prekladateľa. Prvý preklad technického manuálu k určitému stroju určite nebude taký presný ako tretí preklad, pretože každou prácou prekladateľ nadobúda lepšiu schopnosť vybrať vhodnú terminológiu a hlavne rozumieť zdrojovému textu v cudzom jazyku.
Osobitnou kapitolou sú dokumenty, ktoré smerujú na taliansky konzulát v Bratislave (doklady o vzdelaní, atď.) kde tento úrad vykonáva tzv. „Dichiarazione di Valore“, čo predpokladá následnú kontrolu prekladu zamestnancami konzulátu. V tomto bode vzniká veľa nedorozumení preto, lebo obe strany sa cítia byť kompetentné presadiť si svoju verziu prekladu. V prípade reálnych nedostatkov prekladu majú zamestnanci možnosť škrtnúť chybu a nahradiť ju správnym výrazom, avšak ak preklad obsahuje príliš veľa chýb, vrátia ho klientovi a toho odkážu na prekladateľa, aby požiadal o vykonanie opráv. Vtedy je prekladateľ v trápnej situácii, pretože klient môže mať dojem, že si vybral nekompetentného zhotoviteľa. Ako riešiť situáciu, keď sa úradníci vo svojej oprave mýlia alebo prípadne oba pojmy sú správne? Príkladom môže byť preklad rodného listu, sobášneho listu atď., kde sa používajú dve formy: ATTO (di nascita/matrimonio,...) ale aj CERTIFICATO. Jediným správnym prístupom je, že prekladateľ si musí uvedomiť autoritu konzulátu, a preto najúčinnejšie je opraviť bez reptania preklad tak, aby prešiel. Hádanie a naťahovačky s konzulátom možno síce vybúria hnev a sklamanie (často sám zo seba poukazovaním na to akí zlí sú oni), avšak títo pracovníci len robia svoju prácu a hnevom sa nikdy nič pozitívne nedosiahne. Tu je prax veľmi dôležitá, pretože dobrý prekladateľ podľa skúsenosti použije také výrazy, ktoré budú na konzuláte akceptované a neprivodia klientovi problémy.
Ak zadávateľ potrebuje preložiť beletriu, prípadne poéziu, musí počítať s tým, že mnoho prekladateľov mu takýto text preložiť odmietne. Prekladať beletriu je určite obdobne náročné ako prekladať skutočne zložitý právnický text. Kým pri práve ide o logickú a obsahovú správnosť prekladu, pri umeleckých žánroch ide nielen o zachovanie obsahu, ale aj o umelecké ozdôbky, aby čitateľ neupadol po 5 minútach čítania do kómy (tak ako sa semtam stáva pri čítaní zložitých rozsudkov); tentoraz nie však z dôvodu zložitosti, ale prosto z nudy.
V skratke sa dá povedať, že prax je VEĽMI dôležitá. Avšak dlhoročná prax nemusí mať želaný účinok na zvyšovanie kvality, ak sa prekladateľ nerozvíja a „spí na vavrínoch“ . Naopak učenlivý prekladateľ môže mať lepšie výsledky, než „starý vlk“, ktorý však ešte používa písací stroj z roku pána. Pre právnicky typ textov je jednoznačne výhodou, ak je prekladateľ vyštudovaný právnik, pretože niektoré pojmy (preklúzia, premlčanie, rozhodné právo, atď) sú pre laických prekladateľov skutočne tvrdým orieškom a možným prameňom terminologických chýb.